Back to Top
in

MY SCOLIOSIS JOURNEY

/ 15:19

Už viem, že v tomto príbehu nie som obeť, som len obyčajný človek, ktorý má trápenia a problémy, ako každý a je len na mne, či z toho spravím môj životný príbeh alebo nočnú moru.


Ahoj, dnes by som sa rada venovala niečomu, čo nie je ani tak veselé a ani zaujímavé, či vtipné, no pre mňa jedna etapa môjho života, ktorej vďačím za hádam všetko. Dnes som sa dočítala o Marte Hunt (známa VS modelka) a dostala som sa k fotkám jej chrbta. Na moje prekvapenie jej chrbát rovnako ako môj zdobí krásna jazva. A dnes bude reč o tej jednej jedinej jazve. K tej jazve ale viedla dlhá a tŕnistá cesta. Pamätám si, že začala, keď som mala 12 rokov a ak by mi vtedy niekto povedal, že veci skončia tak úžasne ako teraz, ušetril by mi veľa sĺz, bolesti a pocitu, že som jediná s takýmito problémami. Ale už teraz viem, že som nebola. Škoda, že niektoré veci sa dozvedáme častokrát neskoro...

Písal sa rok 2005 a ja som šla na prehliadku k ortopédovi, kedže sa mojej mame nepozdávala moja chrbtica. Vraj len zlé držanie tela ale kedže sa to mojej mame nezdalo znova, šli sme ešte k inému odborníkovi. Na kontrole o rok sa stav zhoršil a tak prišla doba, kedy som musela začať nosiť korzet. Pre ľudí, ktorí nevedia ako také čosi vyzerá. Je to plastový korzet, hrúbky 0,5-2cm, v ktorom musíte byť nonstop, teda až na čas hygieny. Máte v ňom vytvarovaný celý hrudný kôš a aj boky. Veľmi nepohodlné, občas bolestivé, kedže vás to tlačí na rôznych miestach chrbtice, či bokov, v závislosti aké zakrivenie máte. Nosila som ho 6,5 roka. A ešte pár rokov potom som mala sny, že ho mám na sebe a všetci ho vidia. Doteraz si pamätám dni, keď som ho nosila a taktiež reakcie spolužiakov v škole. Pamätám si deň, keď som šla odpovedať z fyziky, stála pred tabuľou a pár ,,vtipných" spolužiakov mi začalo kopať do chrbta. A asi si viete predstaviť ako to dopadlo. Nijako, učiteľ sa tváril, že sa nič nedeje a ja takisto. To, že mi to tak veľmi ublížilo a neustále ubližovalo nevedel nikto. To, že som sa za seba hanbila, počúvala, že to všetko je len moja vina a trápila sa, bolo iba v mojej izbe a mojej hlave.

Všetko v mojom živote viedlo k jazve a všetko potom sa udialo len a len vďaka nej.

Dať si nejaké pekné tričko, ktoré je nebodaj aj obtiahnuté? Aj keď som si ho obliekla, ten pocit hanby, že ma niekto uvidí, takú aká som, boli dostatočne odstrašujúce a tak som radšej preferovala veľké mikiny. (Teraz mi to celé znie strašne vtipne a nechápem ako som mohla na takýchto veciach lipnúť, no duša mladej baby občas býva zrejme aj takáto. Pritom skolióza nie je len o deformácii ale aj o iných zdravotných problémoch, ktoré môže spôsobovať.) A potom prišlo mojich sladkých 17 a stav sa natoľko zhoršil, že bola potrebná konzultácia v Žiline, kde robia operácie chrbtíc. Moje zakrivenie dosiahlo magických 39°. Operuje sa od 40° a tak som bola ideálny kandidát. Okamžite som povedala áno a vybavila termín operácie. Vedela som, že to chcem aj napriek pochybnostiam mojich rodičov, ktorí ma odhovárali. Ale už vtedy vedeli, že keď čosi chcem, niet cesty späť. A popravde, doteraz neľutujem. Lebo ako som povedala, všetko v mojom živote viedlo k tej jazve a všetko potom sa udialo len a len vďaka nej. (Ďakujem predovšetkým mame, ktorá so mnou strávila týždeň v nemocnici na ISke a kŕmila ma, pomáhala mi učiť sa chodiť a robila spoločnosť v dni, kedy som sa nemohla ani pohnúť a rozhovor bol tou najlepšou zábavkou, keď sa šport, či akýkoľvek pohyb zdal vnedohľadne.) Vtipné bolo, že som sa nebála a tešila sa. Naozaj prvýkrát v živote som videla cestu a riešenie. Každú noc do mojcih 18tich som sa večer pred spaním modlila aby som mala rovnú chrbticu a ten sen sa mal čoskoro uskutočniť.

čerstvých 18 a pár minút pred operáciou

A tak som cvičila 4 mesiace pred operáciou neustále, aby som mala ohybné telo a narovnanie chrbtice bolo, čo najlepšie. Strávila mesiac s mojimi skvelými priateľmi v kúpeľoch v Číži, na ktoré mám strašne veľa nezabudnuteľných spomienok a priateľku na celý život. Podstúpila milión odberov krvi, dva krát si ju darovala sama sebe, kúpila knihu o zážitkoch pri klinickej smrti a bola maximálne pripravená na deň D. Ten prišiel a len matne si pamätám tvár sanitára a pri preberaní z narkózy zvuk pípania, ktorý signalizoval, že mi nebije srdce. Našťastie bol prístroj pokazený, no v tom tranze som len s nezáujmom skonštatovala, že asi som mŕtva a ďalej neriešila. Ale až po prebratí začala tá najzaujíavejšia časť. Len málokto si môže povedať, že grcal cez hadičku v nose (na druhý deň už netesnila, tak to šlo aj z úst - podrobnosti sú dôležité). Prvýkrát som mala v sebe rôzne hadičky, bola napojená na milión prístrojov, nevedela sa sama akokoľvek pohnúť a musela sa učiť vstávať z postele a predovšetkým chodiť. Je to vtipné, ako je jeden deň ľudské teloschopné spraviť hádam čokoľvek a ten ďalší sa nedokáže ani postaviť z postele, či dvihnúť ruku. Nebudem však klamať, nebola to prechádzka ružovou záhradou, no ani na sekundu som nezabudla, prečo sa to všetko deje a že som si toto všetko vybrala ja. A tak som vnímala každú jednu vec s veľkým záujmom, lebo to, že mi niekto vyberá zo žalúdka hadicu, ktorú som tam mala pár dní sa mi nedeje každý deň. So zrkadlom som si skúmala zväčšenú nosnú dierku po danej hadičke alebo sa zamýšľala nad tým, že či mám tlačiť alebo ako je možné, že moč si ide sám od seba. Keď som na piaty deň na IS povedala mojej mame nech mi dá pinzetu, že si musím vytrhať obočie, v tom momente mi povedala, že som už úplne vporiadku. A bola som, no až na to že som sa veľmi nemohla hýbať a nezvládala veľa základných úkonov. Ale obočie je základ. Teda u 18ročnej bolo, hlavne keď vám rastie kozmickou rýchlosťou ako mne. po asi 9 dňoch od operácie som šla domov. Obmedzenia samozrejme boli, stále som chodila opatrne, nezvládala som byť na nohách dlhšie ako 10minút a zaväzovanie šnúrok bola tiež celkom výzva, ktorej som sa radešej veľakrát vyhla. 
nejaké 2-3 týždne po operácii

Keď zažiješ niečo oveľa lepšie, zrazu máš problém rozpamätať sa, aké to bolo predtým.

Po 2 týždňoch doma nasledoval mesiac v kúpeľoch. V mojich obľúbených kúpeľoch Číž, ktoré som navštevovala celé detstvo, no tentokrát som už bola veľká a bola som na dospeláckom oddelení, čo mi však nezabránilo navštevovať aj detské oddelenie a pokecať so sestričkami. Potom prišiel prvý deň školy a pár dní na to stužková. Naoko som si zatancovala a ako typická hanblivka sa pred polnocou vybrala s rodičmi domov. A život plynul, všetko sa zlepšilo. Kúpila som si to vysnené obtiahnuté tričko a nakrajšie na tom je to, že keď zažiješ niečo oveľa lepšie, zrazu máš problém rozpamätať sa, aké to bolo predtým. A tak som občas zabudla na to všetko za čo a prečo som bojovala. Viem, že mi však ešte dlho trvalo zmieriť sa so všetkým nielen fyzicky, no hlavne psychicky. Je jednoduché robiť zo seba obeť v tomto príbehu a dožadovať sa určitého uznania alebo ľútosti. Nikdy som tento svoj príbeh nezverejnila, nemala som tú potrebu a stále som v sebe mala pocit takej zášte, že prečo ja. Stále som sa vnútri cítila ako obeť. Až kým ma pár dní dozadu nerozplakalo vidieť, že v tom celom som nikdy nebola sama. Že je na svete plno dievčat, ktoré sa cítia tak nedostatočné, tak nepekné a každý deň sa pýtajú prečo ony, keď všetko, čo riešia ostatné spolužiačky sú párty a chlapci. Nikdy som o tieto veci nestála, počítač, stolný tenis a knihy boli moji naj kamaráti, no asi chápete, čo som tým chcela povedať.

rok 2019 a moja jazva
Viem, že keby som vtedy vedela, že je niekto, kto sa pre takéto veci trápi tak, ako ja, necítila by som sa v tom celom mojom príbehu tak sama. Viem, že keby mi niekto povedal, že sa nemám báť, že to celé dobre dopadne, že operácia neznamená až takú obrovskú obetu, že po nej budem žiť svoj vysnívaný život, že každý deň nebudem mať bolesti  a že ten pocit hanby za samú seba možno úplne nikdy nezmizne, no vzdiali sa natoľko, že si na neho väčšinu času už ani len nespomeniem, asi by som to celé v duši neniesla tak sama a opustene. A tak verím, že možno tento článok o mojej ceste skoliózy raz pomôže. Že si ho prečítaš možno aj práve ty a povieš si, že v tom celom nie si sama. Na záver by som chcela povedať, že som sa naschvál nezameriavala aj na iné problémy, ktoré mi skolióza spôsobovala. Celkovo operácia nebola potrebná len z estetického hľadiska ale predovšetkým zo zdravotného, kedže mala dopad na moje srdce, pľúca a o pár rokov neskôr aj na moje platničky, či ďalšie problémy, ktoré som našťastie nemala tú možnosť zistiť. Dnes je už všetko nie v dokonalom stave ale vo výbornom stave ku stavu, ktorý by bol bez tejto operácie. Jasné, že mám určité obmedzenia, no nemohla by som byť za celú túto skúsenosť a to, čo mi priniesla vďačnejšia. Už viem, že v tomto príbehu nie som obeť, som len obyčajný človek, ktorý má trápenia a problémy, ako každý. A je už len a len na mne ako ich zvládnem a či ich premením na ten najlepší príbeh alebo na nočnú moru, z ktorej sa doteraz neviem spamätať.

A tak, keď si niekto v lete všimne moju jazvu a opýta sa na ňu, spomeniem si na tú cestu, prehodím vlasmi a poviem: ,,To je len taká maličkosť."

Už viem, že v tomto príbehu nie som obeť, som len obyčajný človek, ktorý má trápenia a problémy, ako každý a je len na mne, či z toho spravím môj životný príbeh alebo nočnú moru.


Ahoj, dnes by som sa rada venovala niečomu, čo nie je ani tak veselé a ani zaujímavé, či vtipné, no pre mňa jedna etapa môjho života, ktorej vďačím za hádam všetko. Dnes som sa dočítala o Marte Hunt (známa VS modelka) a dostala som sa k fotkám jej chrbta. Na moje prekvapenie jej chrbát rovnako ako môj zdobí krásna jazva. A dnes bude reč o tej jednej jedinej jazve. K tej jazve ale viedla dlhá a tŕnistá cesta. Pamätám si, že začala, keď som mala 12 rokov a ak by mi vtedy niekto povedal, že veci skončia tak úžasne ako teraz, ušetril by mi veľa sĺz, bolesti a pocitu, že som jediná s takýmito problémami. Ale už teraz viem, že som nebola. Škoda, že niektoré veci sa dozvedáme častokrát neskoro...

Písal sa rok 2005 a ja som šla na prehliadku k ortopédovi, kedže sa mojej mame nepozdávala moja chrbtica. Vraj len zlé držanie tela ale kedže sa to mojej mame nezdalo znova, šli sme ešte k inému odborníkovi. Na kontrole o rok sa stav zhoršil a tak prišla doba, kedy som musela začať nosiť korzet. Pre ľudí, ktorí nevedia ako také čosi vyzerá. Je to plastový korzet, hrúbky 0,5-2cm, v ktorom musíte byť nonstop, teda až na čas hygieny. Máte v ňom vytvarovaný celý hrudný kôš a aj boky. Veľmi nepohodlné, občas bolestivé, kedže vás to tlačí na rôznych miestach chrbtice, či bokov, v závislosti aké zakrivenie máte. Nosila som ho 6,5 roka. A ešte pár rokov potom som mala sny, že ho mám na sebe a všetci ho vidia. Doteraz si pamätám dni, keď som ho nosila a taktiež reakcie spolužiakov v škole. Pamätám si deň, keď som šla odpovedať z fyziky, stála pred tabuľou a pár ,,vtipných" spolužiakov mi začalo kopať do chrbta. A asi si viete predstaviť ako to dopadlo. Nijako, učiteľ sa tváril, že sa nič nedeje a ja takisto. To, že mi to tak veľmi ublížilo a neustále ubližovalo nevedel nikto. To, že som sa za seba hanbila, počúvala, že to všetko je len moja vina a trápila sa, bolo iba v mojej izbe a mojej hlave.

Všetko v mojom živote viedlo k jazve a všetko potom sa udialo len a len vďaka nej.

Dať si nejaké pekné tričko, ktoré je nebodaj aj obtiahnuté? Aj keď som si ho obliekla, ten pocit hanby, že ma niekto uvidí, takú aká som, boli dostatočne odstrašujúce a tak som radšej preferovala veľké mikiny. (Teraz mi to celé znie strašne vtipne a nechápem ako som mohla na takýchto veciach lipnúť, no duša mladej baby občas býva zrejme aj takáto. Pritom skolióza nie je len o deformácii ale aj o iných zdravotných problémoch, ktoré môže spôsobovať.) A potom prišlo mojich sladkých 17 a stav sa natoľko zhoršil, že bola potrebná konzultácia v Žiline, kde robia operácie chrbtíc. Moje zakrivenie dosiahlo magických 39°. Operuje sa od 40° a tak som bola ideálny kandidát. Okamžite som povedala áno a vybavila termín operácie. Vedela som, že to chcem aj napriek pochybnostiam mojich rodičov, ktorí ma odhovárali. Ale už vtedy vedeli, že keď čosi chcem, niet cesty späť. A popravde, doteraz neľutujem. Lebo ako som povedala, všetko v mojom živote viedlo k tej jazve a všetko potom sa udialo len a len vďaka nej. (Ďakujem predovšetkým mame, ktorá so mnou strávila týždeň v nemocnici na ISke a kŕmila ma, pomáhala mi učiť sa chodiť a robila spoločnosť v dni, kedy som sa nemohla ani pohnúť a rozhovor bol tou najlepšou zábavkou, keď sa šport, či akýkoľvek pohyb zdal vnedohľadne.) Vtipné bolo, že som sa nebála a tešila sa. Naozaj prvýkrát v živote som videla cestu a riešenie. Každú noc do mojcih 18tich som sa večer pred spaním modlila aby som mala rovnú chrbticu a ten sen sa mal čoskoro uskutočniť.

čerstvých 18 a pár minút pred operáciou

A tak som cvičila 4 mesiace pred operáciou neustále, aby som mala ohybné telo a narovnanie chrbtice bolo, čo najlepšie. Strávila mesiac s mojimi skvelými priateľmi v kúpeľoch v Číži, na ktoré mám strašne veľa nezabudnuteľných spomienok a priateľku na celý život. Podstúpila milión odberov krvi, dva krát si ju darovala sama sebe, kúpila knihu o zážitkoch pri klinickej smrti a bola maximálne pripravená na deň D. Ten prišiel a len matne si pamätám tvár sanitára a pri preberaní z narkózy zvuk pípania, ktorý signalizoval, že mi nebije srdce. Našťastie bol prístroj pokazený, no v tom tranze som len s nezáujmom skonštatovala, že asi som mŕtva a ďalej neriešila. Ale až po prebratí začala tá najzaujíavejšia časť. Len málokto si môže povedať, že grcal cez hadičku v nose (na druhý deň už netesnila, tak to šlo aj z úst - podrobnosti sú dôležité). Prvýkrát som mala v sebe rôzne hadičky, bola napojená na milión prístrojov, nevedela sa sama akokoľvek pohnúť a musela sa učiť vstávať z postele a predovšetkým chodiť. Je to vtipné, ako je jeden deň ľudské teloschopné spraviť hádam čokoľvek a ten ďalší sa nedokáže ani postaviť z postele, či dvihnúť ruku. Nebudem však klamať, nebola to prechádzka ružovou záhradou, no ani na sekundu som nezabudla, prečo sa to všetko deje a že som si toto všetko vybrala ja. A tak som vnímala každú jednu vec s veľkým záujmom, lebo to, že mi niekto vyberá zo žalúdka hadicu, ktorú som tam mala pár dní sa mi nedeje každý deň. So zrkadlom som si skúmala zväčšenú nosnú dierku po danej hadičke alebo sa zamýšľala nad tým, že či mám tlačiť alebo ako je možné, že moč si ide sám od seba. Keď som na piaty deň na IS povedala mojej mame nech mi dá pinzetu, že si musím vytrhať obočie, v tom momente mi povedala, že som už úplne vporiadku. A bola som, no až na to že som sa veľmi nemohla hýbať a nezvládala veľa základných úkonov. Ale obočie je základ. Teda u 18ročnej bolo, hlavne keď vám rastie kozmickou rýchlosťou ako mne. po asi 9 dňoch od operácie som šla domov. Obmedzenia samozrejme boli, stále som chodila opatrne, nezvládala som byť na nohách dlhšie ako 10minút a zaväzovanie šnúrok bola tiež celkom výzva, ktorej som sa radešej veľakrát vyhla. 
nejaké 2-3 týždne po operácii

Keď zažiješ niečo oveľa lepšie, zrazu máš problém rozpamätať sa, aké to bolo predtým.

Po 2 týždňoch doma nasledoval mesiac v kúpeľoch. V mojich obľúbených kúpeľoch Číž, ktoré som navštevovala celé detstvo, no tentokrát som už bola veľká a bola som na dospeláckom oddelení, čo mi však nezabránilo navštevovať aj detské oddelenie a pokecať so sestričkami. Potom prišiel prvý deň školy a pár dní na to stužková. Naoko som si zatancovala a ako typická hanblivka sa pred polnocou vybrala s rodičmi domov. A život plynul, všetko sa zlepšilo. Kúpila som si to vysnené obtiahnuté tričko a nakrajšie na tom je to, že keď zažiješ niečo oveľa lepšie, zrazu máš problém rozpamätať sa, aké to bolo predtým. A tak som občas zabudla na to všetko za čo a prečo som bojovala. Viem, že mi však ešte dlho trvalo zmieriť sa so všetkým nielen fyzicky, no hlavne psychicky. Je jednoduché robiť zo seba obeť v tomto príbehu a dožadovať sa určitého uznania alebo ľútosti. Nikdy som tento svoj príbeh nezverejnila, nemala som tú potrebu a stále som v sebe mala pocit takej zášte, že prečo ja. Stále som sa vnútri cítila ako obeť. Až kým ma pár dní dozadu nerozplakalo vidieť, že v tom celom som nikdy nebola sama. Že je na svete plno dievčat, ktoré sa cítia tak nedostatočné, tak nepekné a každý deň sa pýtajú prečo ony, keď všetko, čo riešia ostatné spolužiačky sú párty a chlapci. Nikdy som o tieto veci nestála, počítač, stolný tenis a knihy boli moji naj kamaráti, no asi chápete, čo som tým chcela povedať.

rok 2019 a moja jazva
Viem, že keby som vtedy vedela, že je niekto, kto sa pre takéto veci trápi tak, ako ja, necítila by som sa v tom celom mojom príbehu tak sama. Viem, že keby mi niekto povedal, že sa nemám báť, že to celé dobre dopadne, že operácia neznamená až takú obrovskú obetu, že po nej budem žiť svoj vysnívaný život, že každý deň nebudem mať bolesti  a že ten pocit hanby za samú seba možno úplne nikdy nezmizne, no vzdiali sa natoľko, že si na neho väčšinu času už ani len nespomeniem, asi by som to celé v duši neniesla tak sama a opustene. A tak verím, že možno tento článok o mojej ceste skoliózy raz pomôže. Že si ho prečítaš možno aj práve ty a povieš si, že v tom celom nie si sama. Na záver by som chcela povedať, že som sa naschvál nezameriavala aj na iné problémy, ktoré mi skolióza spôsobovala. Celkovo operácia nebola potrebná len z estetického hľadiska ale predovšetkým zo zdravotného, kedže mala dopad na moje srdce, pľúca a o pár rokov neskôr aj na moje platničky, či ďalšie problémy, ktoré som našťastie nemala tú možnosť zistiť. Dnes je už všetko nie v dokonalom stave ale vo výbornom stave ku stavu, ktorý by bol bez tejto operácie. Jasné, že mám určité obmedzenia, no nemohla by som byť za celú túto skúsenosť a to, čo mi priniesla vďačnejšia. Už viem, že v tomto príbehu nie som obeť, som len obyčajný človek, ktorý má trápenia a problémy, ako každý. A je už len a len na mne ako ich zvládnem a či ich premením na ten najlepší príbeh alebo na nočnú moru, z ktorej sa doteraz neviem spamätať.

A tak, keď si niekto v lete všimne moju jazvu a opýta sa na ňu, spomeniem si na tú cestu, prehodím vlasmi a poviem: ,,To je len taká maličkosť."
Continue Reading
By o Žiadne komentáre:
Menovky: , , , , ,
Vieš, čo mám rada? Prechádzanie sa, počúvanie hudby a premýšľanie o pekných veciach, veciach, čo boli a aj o tých, ktoré ešte len budú. A tak počas tých pár minút dňa vieš presne, čo dobré a bláznivé sa stalo a čo ťa ešte čaká a skutočne, naozaj, celým svojím srdcom chceš. Mám pocit, že každým dňom, rokom sa moja vízia toho, čo skutočne chcem len a len zostruje. A nielen to. Som v plnení svojich snov a cieľov zodpovednejšia a proste ich nenechávam na potom. Veď to poznáš, potom, keď príde leto, tak začnem chodiť cvičiť, keď si nájde na mňa kamarátka čas, tak pôjdeme na ten film... Vieš, čo je krásne? Že život je to, čo zažívaš teraz, život je dnešný deň. Nie to, čo bude o týždeň o rok, ba dokonca možno nikdy nepríde. Že aj keď verím, že na skvelé veci sa občas dlho čaká, to neznamená, že nemôžeš robiť veci už dnes. A tak sa choď von prejsť aj v daždi, bež do kina, aj keď nikto nemá čas, prihlás sa na ten kurz, o ktorom si od detstva sníval, no nenabral odvahu, oslov tú ženu, s ktorou každé ráno cestuješ električkou, navštív rodičov a pomôž im ešte dnes, povedz svojej láske, že tento svet je nádherným miestom práve vďaka nej. Nenechávaj si veci na potom, na špeciálne chvíle, lebo raz o pár rokov si povieš, že práve toto bola tá špeciálne chvíľa, chvíľa, ktorá mohla všetko zmeniť a jediné, čo z nej ostalo je matný sled dní, ktoré nič neznamenali. Nie všetko musí niečo znamenať, ale občas je pekné spraviť z pochmúrneho upršaného dňa deň, kedy ste sa s kamarátkami vybrali do mesta a dostali otravuje jedlom, alebo vám bezdomovec povedal, aké pekné ste a mali by ste kandidovať za prezidentky. 

A toto nie je klišé ale realita akou sa dá žiť. Mať sa rád tak, že si vážiš svoj čas a život natoľko, že sa neuspokojíš s nikam nevedúcimi vzťahmi, nudnými dňami a svojou vlastnou lenivosťou a bojazlivosťou. Každý sa o to pokúšame, hľadáme a niekto to možno nájde skôr, niekto neskôr a iný možno nikdy. Veľmi sa mi páči príklad o tom, že život berieme občas ako švédske stoly. Veď to poznáš a aj ja veľmi dobre, keď mám na výber také množstvo skvelých vecí. Samozrejme, že idem zaradom a beriem jednu vec cez druhú. Potom zrazu zistím, že už mám plný tanier avšak na konci stola sa nachádzajú oveľa lepšie veci, ako tie, ktoré mám na tanieri. Vyhodíš to, vrátiš to, uskromníš sa alebo sa preješ, len aby si mal to všetko? Nebolo by krajšie vedieť presne, čo chceš a ak to na stole nenájdeš, tak počkať na čašníka, prípadne ho o to požiadať? Myslím, že okrem bolestí brucha a prejedenia by si dosiahol ozajstné uspokojenie. Také, ktoré vieš, že skutočne chceš, no možno sa ho aj bojíš a čiastočne ani neveríš, že je dosiahnuteľné a tak berieš aspoň to, čo je. Vždy naozaj vždy budem veriť v to, že na najlepšie veci sa občas čaká, aby si mal čas si uvedomiť, čo vlastne chceš a už nikdy, ani len na milisekundu o nich nezapochyboval. :) 

DEŇ

by on 16:11
Vieš, čo mám rada? Prechádzanie sa, počúvanie hudby a premýšľanie o pekných veciach, veciach, čo boli a aj o tých, ktoré ešte len budú. A ...
By o 1 komentár:
Menovky: ,
Keď ráno otvoril oči, pocítil to, čo každý jeden deň už posledných pár týždňov. Prázdno. Chlad. Smútok. Ale už necítil ju. Jej tmavé vlasy, hlboké zelené oči a ani jej útle telo. Ako môže tak malý človek zničiť takého muža? Už pár dní myslel len na to prázdno. Už nechcel rána a ani osamelé noci. Nočná obloha plná hviezd a snov sa zmenila na nočnú moru. A tak to malo byť. Žiadne šťastné konce, len prázdna prchavá bolesť. Dni agónie striedali dni zvláštneho pokoja a radosti. A tak, keď sa rozhodol žiť šťastne a pre moment, naozaj to myslel vážne. Teda, aspoň v to dúfal. Veril, že sa tie nočné mory nevrátia, že chuť neexistovať bola len chvíľkovým pobláznením a od zajtra bude silnejší. Všetko bude lepšie zajtra. Len prežiť dnešok. So slzami v očiach zastavil krv tečúcu z predlaktia a na moment uveril, že človek musí klesnúť, tak hlboko ako sa len dá, aby sa postavil, čo najrýchlejšie a najlepšie. Bol tak krásne naivný. Previazal si predlaktie obväzom, ktorý mal už pár dní pripravený presne pre tento prípad a tentokrát sa pokúsil žiť znova aspoň na moment. A tak zodvihol telefón a volal, písal... Každej jednej drahej osobe, ktorú v živote mal. Veď to poznáš, také tie radostné rozhovory, čo nové, ako ide život fajn a typické vtipné hlášky jeho priateľov. Cítil lásku, odvšadiaľ, len nie od nej.
Neodvážil sa jej ozvať, nedokázal zahodiť svoju predstieranú hrdosť a povedať, že sú v živote ľudia, na ktorých nám naozaj záleží, aj keď nás neobjímajú každý jeden deň, aj keď tu nie sú pre nás a aj keď milujeme iných, oni sú tam kdesi vo vnútri. Veril, že ak by sa jej ozval, dostal by len predstieraný záujem. A možno mal pravdu. Už nestála tam, kde on. Už dávno milovala samú seba a svoj život. Už dávno nepotrebovala človeka, ktorý ju zastaví pri každej jednej novej myšlienke a túžbe, človeka, ktorý jej nedovolí lietať ale priviaže si ju o reťaz a donúti ju liečiť jeho rany a tak šla. Kráčala najprv pomaly a ohliadala sa po každom kroku s túžbou, že uvidí jeho tvár na svojej ceste, že ju bude nasledovať a raz, keď ju cesta unaví jej podá ruku, ponúkne svoje rameno a odnesie ju, keď už nebude vládať do spoločnej destinácie. No on tam nebol a tak bol každý krok istejší a bolestivejší, časom sa však prestala pozerať späť a dúfať v neho a v nich. Lebo kráčať za ňou, rozhodnúť sa pre ňu, malo byť to najjednoduchšie, čo mohol urobiť. V momente, keď sa pre neho rozhodla ona a on nie, vedela, že je koniec...
A tak dnes každý večer sleduje hviezdy a miluje seba a to, čo bolo, čo je a bude. Niekedy viac, inokedy menej. Život ide ďalej. Sú noci, ktoré zmenia teba aj mňa. Také, ktoré ti zoberú dych, také, kedy od šťastia cez slzy nevidíš a nechceš, aby prišlo ráno, kedy existuje len on a ona, také, ktoré si nepamätáš a tie, ktoré už nechceš zažiť. A ona zažila všetky a on ich zažíval s ňou. Každú jednu jedinú, keď sa kúpali v noci v mori a jemu odplávali nohavice, keď ju objímal, lebo sa bála divných zvukov na povale, keď spolu sledovali hviezdy a viedli tie nekonečné rozhovory a zobúdzali susedov. A to sú noci, pre ktoré sa oplatilo zlomiť si srdcia.

Bolo už pol tretej a stále rozmýšľal, že sa jej ozve... Obliekol sa však, zbehol do najbližších potravín a kúpil pár pomarančov a kyslé dážďovky. Poprosil sestričku v nemocnici aby jej ich dala. ,,Len tak od nejakého pána. Zlomenú nohu vám to síce nevylieči, ale aspoň si trochu osladíte život." povedala. A mala pravdu, zlomená noha stále bolela, no jej zlomené srdce sa konečne začalo hojiť...

NOCI

by on 16:31
Keď ráno otvoril oči, pocítil to, čo každý jeden deň už posledných pár týždňov. Prázdno. Chlad. Smútok. Ale už necítil ju. Jej tmavé vlasy...
By o Žiadne komentáre:
Menovky: ,
Toto nebude príbeh o klasickej láske. Vlastne, čo je klasická láska? Toto je príbeh o ozajstnom priateľstve a láske, takej až za hrob. O takej, o ktorej som sa ešte takto verejne nikdy nezdôverila, no zrejme je čas. 12.Novembra to bude presne osem rokov. Presne osem rokov, čo si nás opustil. Pamätám si 11. november 2010 a cestu zo školy. V polovici cesty som zastala a rozhodla sa ti zavolať, chcela som len vedieť ako sa máš, lebo už pár mesiacov si bojoval a chtiac, či nechtiac som cítila blížiaci sa koniec. Nikdy som si však nechcela pripustiť, že by to mohlo byť práve dnes. Pamätám si každú cestu za tebou, vždy som čítala malého princa. Odvtedy je to moja najobľúbenejšia kniha a po tvojej smrti nabrala úplne iný význam.

Pamätám si na tvoj chrapľavý hlas, ťažký dych a na snahu mi čosi povedať pri poslednom telefonáte. Tak veľmi si mi chcel odpovedať, no hlien, ktorý ti zaplavil pľúca a pomaly ťa dusil ti to nedovolil. Spoliehala som na morfium a verila, že netrpíš. Chcela veľmi veriť. Sľúbila som ti, že ráno  prídem prvým vlakom. Ale v to ráno ma zobudil zvoniaci telefón. Vedela som, čo to znamená. Schúlila som sa do kĺbka v posteli a chcela veriť, že to tak nie je. Že si tu stále a budeš tu stále pre mňa, tak ako kedysi. Tak ako, keď som chodievala k tebe, obliekla si kroj a ty si hral na klavíri a učil ma spievať pesničky. Tak ako, keď si ma učil plávať, aj keď z mojej strany to bolo viac topenie sa ako plávanie. Ale ak niečo človek chce a má cieľ, občas sa musí napiť vody a nestrácať odvahu. To si mi vravel a ja som sa vždy vrhla do vody a poctivo sa topila, kým som nedosiahla rukou tvoje dlane. Vždy som ti verila, že ma chytíš a nenecháš utopiť. Pamätám si, ako si spal na gauči a ja som už 70- ty krát pustila princeznú so zlatou hviezdou na čele. Ty si vždy vedel, že som chcela byť tou šedou myškou, ktorá bude objavená. Pamätám si na všetky nepodarené momenty, ktoré si sa snažil odfotiť, hoci ti zrak už tak neslúžil. Ako často som sa smiala tvojím fotkám, kde si babke odrezal polovicu hlavy alebo iné končatiny. Vďaka tebe som sa naučila, čo je to robiť veci najlepšie ako vieme, aj keď to ani zďaleka nie je dokonalé.
Popravde, nemyslela som si, že mi budeš tak dlho a intenzívne chýbať. Teraz mám dojem, že asi ani nikdy neprestaneš. Každý deň sa pýtam samej seba, čo by si na to povedal ty, tak často potrebujem tvoju radu a netrpezlivo čakám odpoveď. Tak veľmi by som potrebovala aby si ma objal a povedal, že všetko bude dobré. Že každý jeden pád, zlomené srdce, nenaplnené očakávanie dávajú zmysel. Že každý jeden úspech a krásne chvíle si zaslúžim a bude ich ešte nespočetne veľa. Vďaka tebe verím, že existuje nebo a raz sa tam stretneme. 

A ak toto nie je láska, tak potom o živote neviem skutočne nič. Vždy som brala všetky tie slová o tom, že niekto zanechá v tebe kúsok seba ako také klišé, no nedávno mi to bolo vysvetlené. Každé jedno slovo a chvíľa vo mne zanechali čosi špeciálne a vytvorili moju osobnosť. Aj dnes vidím vlastnosti, ktoré mám len a len vďaka tebe a času, ktorý sme spolu prežili a za ten som neskonale šťastná a vďačná. A tak vždy v noci hľadím na nebo, lebo ja mám tú špeciálnu hviezdu. Takú, akú nemá na svete nikto a veľmi sa usmievam, lebo som mala možnosť ťa stretnúť, poznať a ľúbiť, zo všetkých tých náhod, osudov, stretnutí je toto moje najobľúbenejšie.

Keď budeš v noci hľadieť na nebo, bude sa ti zdať, akoby sa všetky hviezdy smiali, pretože ja budem bývať na jednej z nich, pretože ja sa budem na jednej z nich smiať. Ty budeš mať hviezdy, ktoré sa vedia smiať. A keď sa utešíš (človek sa vždy uteší), budeš rád, že si ma poznal. Budeš navždy mojím priateľom. Budeš mať chuť smiať sa spolu so mnou. A zavše otvoríš oblok iba tak pre potešenie... A tvoji priatelia budú veľmi prekvapení, že ťa vidia, ako sa pri pohľade na nebo smeješ. Vtedy im povieš: „Áno, hviezdy ma vždy rozosmejú." A oni si budú myslieť, že si sa zbláznil. Vyvediem ti tak pekný kúsok...

MY DEAR FRIEND

by on 20:32
Toto nebude príbeh o klasickej láske. Vlastne, čo je klasická láska? Toto je príbeh o ozajstnom priateľstve a láske, takej až za hrob. O t...
By o Žiadne komentáre:
Menovky: , ,
Dnes som objavila hŕbu textov, ktoré som kedysi napísala. Písal sa rok 2015 a milovala som písanie najviac na svete. Všetky tie príbehy a metafory, ktoré sa občas podobali a občas na míle vzďaľovali od môjho skutočného ja.

Vyzliekol si tričko a zahodil ho na stoličku vedľa postele. Nepozrel sa na ňu ale na chvíľku sa zahľadel do zeme a všimol si jej topánky. ,,Má tak strašne malú nohu." pomyslel si.
Len tak tam stál a ona sa snažila úpenlivým pohľadom privábiť jeho pozornosť. Čokoľvek by však bola spravila v danom momente bolo márne. Myslel na to, aký je prázdny a nevedel ako volať o pomoc. Z myšlienok ho vytrhlo jej objatie. Bola tak sladká. Jemné blond vlasy jej siahali ledva po prsia a zhluk pieh sa jej vynímal na malom nose. Pohladil ju po tvári a položil do postele. Dnes nemal chuť na lásku. Už dávno prestal veriť a vlastne ani netušil, čo to slovo znamená. Poznal túžbu a nič viac nikdy nehľadal. Túžbu, ktorá mu nedovolila v noci spať, keď nemohol prestať myslieť na jej dotyky, na jej úsmev a ružové pery vyslovujúce jeho meno. Túžba, ktorá ho nútila tráviť s ňou večer čo večer zabúdajúc pritom na svoje povinnosti.
Dnes večer to však bolo inak. Dnes cítil, že ju chce mať len vedľa seba. Jediné dotyky, ktoré potreboval boli pohladenia po tvári a širokých ramenách, ktoré už viac nevedeli niesť samotu.
Pred pár hodinami sa cítil ako kráľ. V práci sa usmial na recepčnú a tá sa začervenala ako obvykle. Stretnutie s klientmi prebehlo podľa očakávaní, ona mu počas obeda poslala sms so šteklivou fotkou, dokonca sa vybral skôr z práce, aby stihol posilovňu. Cestou v aute mu však zazvonil telefón. Volal mu otec. Jeho otec, s ktorým sa dokázal baviť akurát o športe mu zrazu volal. Premkol ho zvláštny pocit. Zastavil a zodvihol. Nastala chvíľka ticha. Po pár slovách otca zložil. V očiach mal slzy ale musel pokračovať. Vynechal posilovňu a radšej zavolal ju dúfajúc, že pri pohľade na ňu zabudne. Nestalo sa. Ako si len mohol myslieť, že by ho niekto vyvliekol zo samoty. Bol rád pánom svojho života a miloval svoju pyšnú osamelosť. Avšak ako ho mohla ona nechať v nej sama? Jeho matka dnes zomrela. Jeho matka, ktorá ho učila bicyklovať, vždy mu ošetrila rozbité kolená a dodala silu skúsiť to aj bez pomocných koliesok. Žena, ktorá s ním piekla tie najlepšie perníky a dovolila mu ich zdobiť, aj keď mu to tak veľmi nešlo. Osoba, ktorá ho milovala nech urobil čokoľvek, nech sa správal akokoľvek, nech bol kýmkoľvek. Miloval ale opustil. Stretnutí bolo čím ďalej, tým menej, telefonáty sa skracovali a tak si nevšimol jej pribúdajúce vrásky ani paličku, ktorou sa musela podopierať. Život je predsa rýchly a robiť chyby je ľudské. Odzajtra bude všetko inak. Bude sa snažiť vážiť si blízkosť a lásku iných, pestovať vzťahy s ľuďmi a naučí sa milovať tak, ako ho milovala ona.
Pohladil ju po tvári, pobozkal a otočil sa. ,,Milujem ťa," šepla mu. Tváril sa, že to nepočul, neveril...

KÚSOK MINULOSTI V SLOVÁCH

by on 17:57
Dnes som objavila hŕbu textov, ktoré som kedysi napísala. Písal sa rok 2015 a milovala som písanie najviac na svete. Všetky tie príbehy a m...
By o Žiadne komentáre:
Menovky: ,
Opäť o rok staršia a tentokrát sa už začala nezvratná cesta k 30tke. So seknutými krížami a polohluchá ale predsa dobre naladená. Nejaká staroba mi predsa nemôže pokaziť deň. :) Dnes je krásny utorňajší podvečer, ktorý trávim doma. To je to miesto s hŕbou spomienok, zelene a kopou hviezd na oblohe a myslím, že toto je ten správny čas na mojích 25 doterajších životných zistení.


1. Usmievaj sa, ale naozaj :) 
_____________________________________________________________________________________________________________
Včera som si prezerala staré fotky a všimla som si jednu milú vec. Nech sa dialo čokoľvek, keď som si privrela prst do auta alebo som bola práve na nočníku, či sa napchávala koláčom, nikdy mi nezmizol úsmev z tváre. Doteraz si pamätám, že nemám pchať prsty do dverí, ktoré sa práve zatvárajú, no aj napriek tomu sa viem usmievať. Veriť, že bolesť je len chvíľková a nepokaziť si ňou dni, mesiace, život je podľa mňa skvelé zistenie.

2. Dobré veci sa dejú občas neskôr
_____________________________________________________________________________________________________________
Tak veľmi by som si priala aby sa diali neustále a hlavne vo chvíľach, kedy ich je naozaj potreba ale tie najlepšie veci sa udiali vždy, keď som počkala, robila svoje maximum a verila.

3. Buď skutočná priateľka  _____________________________________________________________________________________________________________
Verím v to, že čo dáš, to sa ti vráti. Nie však pri každom človeku, v tomto prípade ale treba poznať, kedy je čas dať o kúsok menej.

4. Mať sa rada _____________________________________________________________________________________________________________
Ja sa mám rada a som super. S veľa chybami ale stále relatívne super. :) Veď aj v biblii sa píše, miluj blížneho svojho ako seba samého. A ak vieš svojej kamarátke povedať vždy, keď sa cíti neisto, aká je super, tak prečo s tým mať problém u seba?

5. Odpusť sebe aj iným _____________________________________________________________________________________________________________
Zistila som, že som nemala problém odpustiť iným, no predovšetkým sebe. Na seba som proste vždy mala prísnejší meter a prepáčiť si niektoré činy bolo ťažké. Ale len to bola cesta ako byť šťastnejšia a podobné chyby nerobiť.

6. Buď disciplinovaná _____________________________________________________________________________________________________________
Toto je večný problém v mojom živote. Začať čosi a disciplinovane v tom pokračovať. Verím, že sa to učím dostatočne rýchlo a disciplinovanosť prináša svoje ovocie hádam v každej oblasti.

7. Buď sama a užívaj si to _____________________________________________________________________________________________________________
Ísť v piatok večer sama do kina, pozrieť si západ slnka, či do mojej obľúbenej reštaurácie? Milujem byť sama, utriediť si myšlienky a len tak mať príjemný čas. Vždy som verila v to, že ak človek nevie byť sám a užívať si svoj čas a život, ako potom môže čakať, že s ním bude niekto chcieť tráviť čas. Nečakaj, že ťa niekto zachráni a konečne budeš môcť ísť do kina, či divadla. Proste choď. Je hlúposť čakať na niekoho, kto možno nikdy nepríde.

8. Mysli na budúcnosť _____________________________________________________________________________________________________________
Nemysli na veci, ktoré boli, ale radšej mysli na to, čo bude. to pre mňa znamená mať plán, ktorý sa síce nemusí vydariť ale môže byť aspoň takým vodítkom, prečo neostať stáť na jednom mieste. Znamená to myslieť na zdravie a robiť čosi pre to, aby som v 40tke nemala 80kíl a odkladať si peniaze aj na dôchodok v 25tke, aby som potom mohla vnúčatám kupovať dobrú zmrzlinu. :)



9. Buď vďačná
_____________________________________________________________________________________________________________
Tak veľmi som. Za veci, ktoré boli, sú a hlavne budú. Za možnosti, ktoré každý deň mám, za zdravie, rodinu, priateľov.

10. Miluj západy slnka _____________________________________________________________________________________________________________
Milujem naozaj opakujem milujem západy slnka. Toto leto trávim skoro každý večer na starom moste sledovaním západov. Aj konce môžu byť nádherné.


11. Píš si zoznam snov  _____________________________________________________________________________________________________________
S týmto som začala už veeeľmi dávno a keď si prečítam ten najstarší, tak väčšinu vecí som dosiahla, zažila a tie, čo nie som vlastne ani nejako nepotrebovala. Poznať svoje ciele je prvý krok k ich naplneniu.

12. Život ide ďalej _____________________________________________________________________________________________________________
Či chceš, či nie, život ide ďalej, buď s tebou alebo bez teba. Nezastaví sa, kvôli tebe. 

13. Navštevovať preventívne lekárov _____________________________________________________________________________________________________________
Myslieť na zdravie už teraz. Myslím, že prevenciou sa nedá nič pokaziť, ak raz mám byť vážne chorá, tak určite budem ale aspoň mám šancu to ustriehnuť v dobe, kedy sa s tým dá čosi robiť.

14. Čítať
_____________________________________________________________________________________________________________
Knihy. To je ten magický priestor, kde sa zastaví čas, ponorím sa do iného sveta. Čítať je niekedy ako dýchať. Jedinou zlou stránkou čítania dobrej knihy je, že skončí. Ten pocit, kedy sa musím prebrať z toho knižného sveta a vrátiť sa späť do reality nie je vždy najpríjemnejší. 

15. Nehraj sa na niečo, čím nie si _____________________________________________________________________________________________________________
Asi klišé ale podľa mňa pravda právd. Aj tak je najlepší pocit, keď ťa majú ľudia radi takú, aká si a presne pre ten istý dôvod neznášajú. :D Ale mňa nikto neneznáša. Dúfam...

16. Neboj sa nových vecí _____________________________________________________________________________________________________________
Zmena býva desivá, no je v živote veľmi potrebná. Povedať áno novým veciam je jedinou cestou k úspechu a najistejšou cestou k veľa neúspechom. Ultimátny neúspech by ale bol nepokúšať sa.

17. Rob veci, ktoré naozaj chceš _____________________________________________________________________________________________________________
Za posledný rok som spravila pár rozhodnutí, ktoré som skutočne chcela a viacero blízkych priateľov mi dalo pocítiť, že oni by to nespravili a tým sú ako keby lepší? Poznať na všetko odpoveď a hlavne na život iných je podľa mňa nemožné. A naopak nerobiť veci, len zo strachu z názoru okolia je ešte väčším nešťastím.

18. Nech sa akokoľvek snažíš, niektoré veci neovplyvníš
_____________________________________________________________________________________________________________
Aký by bol svet krásny, keby každý rozmýšľal a robil veci, tak ako ja. Ale takto to nefunguje a to neznamená, že je to zlé.

19. Buď na seba prísna tak akurát
_____________________________________________________________________________________________________________
Celý život mám problém s tým, že som na seba prísnejšia ako na ostatných. Nedokonalosť sa jednoducho trestá, no uvedomila som si, že to nie je cesta. Dovoliť si občas pochybyť a mať sa rada aj za to mi boli skvelým učiteľom a naučili ma vážiť si samu seba aj v tých neveselšich časoch.

20. Dobré veci prichádzajú len tak
_____________________________________________________________________________________________________________
Každý, každučký deň, vtedy keď to najmenej čakáš.

21. Starať sa o seba
_____________________________________________________________________________________________________________
Myslím tak fyzicky ale samozrejme aj duševne. Veľkým krokom bola pre mňa joga, ktorá mi pomáha k lepšej postave ale aj k duševnej pohode.

22. Užívať si jedlo
_____________________________________________________________________________________________________________
Rok dozadu som bola zástancom super zdravej stravy, ktorá nezahŕňala sladkosti, pečivo, mlieko, vyprážané, bolo mi super a môj žalúdok sa cítil konečne skvele. S mojou stravou som povolila a neľutujem tých pár kíl naviac. Žiadna myšlienka na to, či si môžem dať tento koláč, či hranolky ma teraz absolútne netrápi. Žijeme len raz a konečne som našla ten balans medzi láskou k občas aj nezdravému jedlu a starostlivosťou o svoj žalúdok a telo. Uvidíme, čo prinesie ďalší rok.

23. Buď láskavá
_____________________________________________________________________________________________________________
 To jediné občas ľudia okolo teba potrebujú,

24. Váž si svoj čas a čas ostatných
_____________________________________________________________________________________________________________
Buď dochvíľna a tráv čas s ľudmi, na ktorých naozaj záleží. O tom to je, vážiť si samu seba a aj iných. Ak to nie je to, čo hľadáš, poďakuj sa a nechaj to ísť.

25. Ver si
_____________________________________________________________________________________________________________
Ver, že nikto na svete nie je ako ty. Že nikto nerozpráva také divné veci ako ty. Nikto sa nesmeje presne ako ty. Nikto nemiluje ako ty. Nikto nerobí tie isté nepodarené jedlá ako ty. Ver si, že si špeciálna/y a zaslúžiš si všetko pekné, čo sa stane. Len si ver.
By o Žiadne komentáre: