Vieš, čo mám rada? Prechádzanie sa, počúvanie hudby a premýšľanie o pekných veciach, veciach, čo boli a aj o tých, ktoré ešte len budú. A tak počas tých pár minút dňa vieš presne, čo dobré a bláznivé sa stalo a čo ťa ešte čaká a skutočne, naozaj, celým svojím srdcom chceš. Mám pocit, že každým dňom, rokom sa moja vízia toho, čo skutočne chcem len a len zostruje. A nielen to. Som v plnení svojich snov a cieľov zodpovednejšia a proste ich nenechávam na potom. Veď to poznáš, potom, keď príde leto, tak začnem chodiť cvičiť, keď si nájde na mňa kamarátka čas, tak pôjdeme na ten film... Vieš, čo je krásne? Že život je to, čo zažívaš teraz, život je dnešný deň. Nie to, čo bude o týždeň o rok, ba dokonca možno nikdy nepríde. Že aj keď verím, že na skvelé veci sa občas dlho čaká, to neznamená, že nemôžeš robiť veci už dnes. A tak sa choď von prejsť aj v daždi, bež do kina, aj keď nikto nemá čas, prihlás sa na ten kurz, o ktorom si od detstva sníval, no nenabral odvahu, oslov tú ženu, s ktorou každé ráno cestuješ električkou, navštív rodičov a pomôž im ešte dnes, povedz svojej láske, že tento svet je nádherným miestom práve vďaka nej. Nenechávaj si veci na potom, na špeciálne chvíle, lebo raz o pár rokov si povieš, že práve toto bola tá špeciálne chvíľa, chvíľa, ktorá mohla všetko zmeniť a jediné, čo z nej ostalo je matný sled dní, ktoré nič neznamenali. Nie všetko musí niečo znamenať, ale občas je pekné spraviť z pochmúrneho upršaného dňa deň, kedy ste sa s kamarátkami vybrali do mesta a dostali otravuje jedlom, alebo vám bezdomovec povedal, aké pekné ste a mali by ste kandidovať za prezidentky.
A toto nie je klišé ale realita akou sa dá žiť. Mať sa rád tak, že si vážiš svoj čas a život natoľko, že sa neuspokojíš s nikam nevedúcimi vzťahmi, nudnými dňami a svojou vlastnou lenivosťou a bojazlivosťou. Každý sa o to pokúšame, hľadáme a niekto to možno nájde skôr, niekto neskôr a iný možno nikdy. Veľmi sa mi páči príklad o tom, že život berieme občas ako švédske stoly. Veď to poznáš a aj ja veľmi dobre, keď mám na výber také množstvo skvelých vecí. Samozrejme, že idem zaradom a beriem jednu vec cez druhú. Potom zrazu zistím, že už mám plný tanier avšak na konci stola sa nachádzajú oveľa lepšie veci, ako tie, ktoré mám na tanieri. Vyhodíš to, vrátiš to, uskromníš sa alebo sa preješ, len aby si mal to všetko? Nebolo by krajšie vedieť presne, čo chceš a ak to na stole nenájdeš, tak počkať na čašníka, prípadne ho o to požiadať? Myslím, že okrem bolestí brucha a prejedenia by si dosiahol ozajstné uspokojenie. Také, ktoré vieš, že skutočne chceš, no možno sa ho aj bojíš a čiastočne ani neveríš, že je dosiahnuteľné a tak berieš aspoň to, čo je. Vždy naozaj vždy budem veriť v to, že na najlepšie veci sa občas čaká, aby si mal čas si uvedomiť, čo vlastne chceš a už nikdy, ani len na milisekundu o nich nezapochyboval. :)
Vieš, čo mám rada? Prechádzanie sa, počúvanie hudby a premýšľanie o pekných veciach, veciach, čo boli a aj o tých, ktoré ešte len budú. A tak počas tých pár minút dňa vieš presne, čo dobré a bláznivé sa stalo a čo ťa ešte čaká a skutočne, naozaj, celým svojím srdcom chceš. Mám pocit, že každým dňom, rokom sa moja vízia toho, čo skutočne chcem len a len zostruje. A nielen to. Som v plnení svojich snov a cieľov zodpovednejšia a proste ich nenechávam na potom. Veď to poznáš, potom, keď príde leto, tak začnem chodiť cvičiť, keď si nájde na mňa kamarátka čas, tak pôjdeme na ten film... Vieš, čo je krásne? Že život je to, čo zažívaš teraz, život je dnešný deň. Nie to, čo bude o týždeň o rok, ba dokonca možno nikdy nepríde. Že aj keď verím, že na skvelé veci sa občas dlho čaká, to neznamená, že nemôžeš robiť veci už dnes. A tak sa choď von prejsť aj v daždi, bež do kina, aj keď nikto nemá čas, prihlás sa na ten kurz, o ktorom si od detstva sníval, no nenabral odvahu, oslov tú ženu, s ktorou každé ráno cestuješ električkou, navštív rodičov a pomôž im ešte dnes, povedz svojej láske, že tento svet je nádherným miestom práve vďaka nej. Nenechávaj si veci na potom, na špeciálne chvíle, lebo raz o pár rokov si povieš, že práve toto bola tá špeciálne chvíľa, chvíľa, ktorá mohla všetko zmeniť a jediné, čo z nej ostalo je matný sled dní, ktoré nič neznamenali. Nie všetko musí niečo znamenať, ale občas je pekné spraviť z pochmúrneho upršaného dňa deň, kedy ste sa s kamarátkami vybrali do mesta a dostali otravuje jedlom, alebo vám bezdomovec povedal, aké pekné ste a mali by ste kandidovať za prezidentky.
A toto nie je klišé ale realita akou sa dá žiť. Mať sa rád tak, že si vážiš svoj čas a život natoľko, že sa neuspokojíš s nikam nevedúcimi vzťahmi, nudnými dňami a svojou vlastnou lenivosťou a bojazlivosťou. Každý sa o to pokúšame, hľadáme a niekto to možno nájde skôr, niekto neskôr a iný možno nikdy. Veľmi sa mi páči príklad o tom, že život berieme občas ako švédske stoly. Veď to poznáš a aj ja veľmi dobre, keď mám na výber také množstvo skvelých vecí. Samozrejme, že idem zaradom a beriem jednu vec cez druhú. Potom zrazu zistím, že už mám plný tanier avšak na konci stola sa nachádzajú oveľa lepšie veci, ako tie, ktoré mám na tanieri. Vyhodíš to, vrátiš to, uskromníš sa alebo sa preješ, len aby si mal to všetko? Nebolo by krajšie vedieť presne, čo chceš a ak to na stole nenájdeš, tak počkať na čašníka, prípadne ho o to požiadať? Myslím, že okrem bolestí brucha a prejedenia by si dosiahol ozajstné uspokojenie. Také, ktoré vieš, že skutočne chceš, no možno sa ho aj bojíš a čiastočne ani neveríš, že je dosiahnuteľné a tak berieš aspoň to, čo je. Vždy naozaj vždy budem veriť v to, že na najlepšie veci sa občas čaká, aby si mal čas si uvedomiť, čo vlastne chceš a už nikdy, ani len na milisekundu o nich nezapochyboval. :)
