Už viem, že v tomto príbehu nie som obeť, som len obyčajný človek, ktorý má trápenia a problémy, ako každý a je len na mne, či z toho spravím môj životný príbeh alebo nočnú moru.
Ahoj, dnes by som sa rada venovala niečomu, čo nie je ani tak veselé a ani zaujímavé, či vtipné, no pre mňa jedna etapa môjho života, ktorej vďačím za hádam všetko. Dnes som sa dočítala o Marte Hunt (známa VS modelka) a dostala som sa k fotkám jej chrbta. Na moje prekvapenie jej chrbát rovnako ako môj zdobí krásna jazva. A dnes bude reč o tej jednej jedinej jazve. K tej jazve ale viedla dlhá a tŕnistá cesta. Pamätám si, že začala, keď som mala 12 rokov a ak by mi vtedy niekto povedal, že veci skončia tak úžasne ako teraz, ušetril by mi veľa sĺz, bolesti a pocitu, že som jediná s takýmito problémami. Ale už teraz viem, že som nebola. Škoda, že niektoré veci sa dozvedáme častokrát neskoro...
Písal sa rok 2005 a ja som šla na prehliadku k ortopédovi, kedže sa mojej mame nepozdávala moja chrbtica. Vraj len zlé držanie tela ale kedže sa to mojej mame nezdalo znova, šli sme ešte k inému odborníkovi. Na kontrole o rok sa stav zhoršil a tak prišla doba, kedy som musela začať nosiť korzet. Pre ľudí, ktorí nevedia ako také čosi vyzerá. Je to plastový korzet, hrúbky 0,5-2cm, v ktorom musíte byť nonstop, teda až na čas hygieny. Máte v ňom vytvarovaný celý hrudný kôš a aj boky. Veľmi nepohodlné, občas bolestivé, kedže vás to tlačí na rôznych miestach chrbtice, či bokov, v závislosti aké zakrivenie máte. Nosila som ho 6,5 roka. A ešte pár rokov potom som mala sny, že ho mám na sebe a všetci ho vidia. Doteraz si pamätám dni, keď som ho nosila a taktiež reakcie spolužiakov v škole. Pamätám si deň, keď som šla odpovedať z fyziky, stála pred tabuľou a pár ,,vtipných" spolužiakov mi začalo kopať do chrbta. A asi si viete predstaviť ako to dopadlo. Nijako, učiteľ sa tváril, že sa nič nedeje a ja takisto. To, že mi to tak veľmi ublížilo a neustále ubližovalo nevedel nikto. To, že som sa za seba hanbila, počúvala, že to všetko je len moja vina a trápila sa, bolo iba v mojej izbe a mojej hlave.
Všetko v mojom živote viedlo k jazve a všetko potom sa udialo len a len vďaka nej.
Dať si nejaké pekné tričko, ktoré je nebodaj aj obtiahnuté? Aj keď som si ho obliekla, ten pocit hanby, že ma niekto uvidí, takú aká som, boli dostatočne odstrašujúce a tak som radšej preferovala veľké mikiny. (Teraz mi to celé znie strašne vtipne a nechápem ako som mohla na takýchto veciach lipnúť, no duša mladej baby občas býva zrejme aj takáto. Pritom skolióza nie je len o deformácii ale aj o iných zdravotných problémoch, ktoré môže spôsobovať.) A potom prišlo mojich sladkých 17 a stav sa natoľko zhoršil, že bola potrebná konzultácia v Žiline, kde robia operácie chrbtíc. Moje zakrivenie dosiahlo magických 39°. Operuje sa od 40° a tak som bola ideálny kandidát. Okamžite som povedala áno a vybavila termín operácie. Vedela som, že to chcem aj napriek pochybnostiam mojich rodičov, ktorí ma odhovárali. Ale už vtedy vedeli, že keď čosi chcem, niet cesty späť. A popravde, doteraz neľutujem. Lebo ako som povedala, všetko v mojom živote viedlo k tej jazve a všetko potom sa udialo len a len vďaka nej. (Ďakujem predovšetkým mame, ktorá so mnou strávila týždeň v nemocnici na ISke a kŕmila ma, pomáhala mi učiť sa chodiť a robila spoločnosť v dni, kedy som sa nemohla ani pohnúť a rozhovor bol tou najlepšou zábavkou, keď sa šport, či akýkoľvek pohyb zdal vnedohľadne.) Vtipné bolo, že som sa nebála a tešila sa. Naozaj prvýkrát v živote som videla cestu a riešenie. Každú noc do mojcih 18tich som sa večer pred spaním modlila aby som mala rovnú chrbticu a ten sen sa mal čoskoro uskutočniť.
 |
| čerstvých 18 a pár minút pred operáciou |
A tak som cvičila 4 mesiace pred operáciou neustále, aby som mala ohybné telo a narovnanie chrbtice bolo, čo najlepšie. Strávila mesiac s mojimi skvelými priateľmi v kúpeľoch v Číži, na ktoré mám strašne veľa nezabudnuteľných spomienok a priateľku na celý život. Podstúpila milión odberov krvi, dva krát si ju darovala sama sebe, kúpila knihu o zážitkoch pri klinickej smrti a bola maximálne pripravená na deň D. Ten prišiel a len matne si pamätám tvár sanitára a pri preberaní z narkózy zvuk pípania, ktorý signalizoval, že mi nebije srdce. Našťastie bol prístroj pokazený, no v tom tranze som len s nezáujmom skonštatovala, že asi som mŕtva a ďalej neriešila. Ale až po prebratí začala tá najzaujíavejšia časť. Len málokto si môže povedať, že grcal cez hadičku v nose (na druhý deň už netesnila, tak to šlo aj z úst - podrobnosti sú dôležité). Prvýkrát som mala v sebe rôzne hadičky, bola napojená na milión prístrojov, nevedela sa sama akokoľvek pohnúť a musela sa učiť vstávať z postele a predovšetkým chodiť. Je to vtipné, ako je jeden deň ľudské teloschopné spraviť hádam čokoľvek a ten ďalší sa nedokáže ani postaviť z postele, či dvihnúť ruku. Nebudem však klamať, nebola to prechádzka ružovou záhradou, no ani na sekundu som nezabudla, prečo sa to všetko deje a že som si toto všetko vybrala ja. A tak som vnímala každú jednu vec s veľkým záujmom, lebo to, že mi niekto vyberá zo žalúdka hadicu, ktorú som tam mala pár dní sa mi nedeje každý deň. So zrkadlom som si skúmala zväčšenú nosnú dierku po danej hadičke alebo sa zamýšľala nad tým, že či mám tlačiť alebo ako je možné, že moč si ide sám od seba. Keď som na piaty deň na IS povedala mojej mame nech mi dá pinzetu, že si musím vytrhať obočie, v tom momente mi povedala, že som už úplne vporiadku. A bola som, no až na to že som sa veľmi nemohla hýbať a nezvládala veľa základných úkonov. Ale obočie je základ. Teda u 18ročnej bolo, hlavne keď vám rastie kozmickou rýchlosťou ako mne. po asi 9 dňoch od operácie som šla domov. Obmedzenia samozrejme boli, stále som chodila opatrne, nezvládala som byť na nohách dlhšie ako 10minút a zaväzovanie šnúrok bola tiež celkom výzva, ktorej som sa radešej veľakrát vyhla.
 |
| nejaké 2-3 týždne po operácii |
Keď zažiješ niečo oveľa lepšie, zrazu máš problém rozpamätať sa, aké to bolo predtým.
Po 2 týždňoch doma nasledoval mesiac v kúpeľoch. V mojich obľúbených kúpeľoch Číž, ktoré som navštevovala celé detstvo, no tentokrát som už bola veľká a bola som na dospeláckom oddelení, čo mi však nezabránilo navštevovať aj detské oddelenie a pokecať so sestričkami. Potom prišiel prvý deň školy a pár dní na to stužková. Naoko som si zatancovala a ako typická hanblivka sa pred polnocou vybrala s rodičmi domov. A život plynul, všetko sa zlepšilo. Kúpila som si to vysnené obtiahnuté tričko a nakrajšie na tom je to, že keď zažiješ niečo oveľa lepšie, zrazu máš problém rozpamätať sa, aké to bolo predtým. A tak som občas zabudla na to všetko za čo a prečo som bojovala. Viem, že mi však ešte dlho trvalo zmieriť sa so všetkým nielen fyzicky, no hlavne psychicky. Je jednoduché robiť zo seba obeť v tomto príbehu a dožadovať sa určitého uznania alebo ľútosti. Nikdy som tento svoj príbeh nezverejnila, nemala som tú potrebu a stále som v sebe mala pocit takej zášte, že prečo ja. Stále som sa vnútri cítila ako obeť. Až kým ma pár dní dozadu nerozplakalo vidieť, že v tom celom som nikdy nebola sama. Že je na svete plno dievčat, ktoré sa cítia tak nedostatočné, tak nepekné a každý deň sa pýtajú prečo ony, keď všetko, čo riešia ostatné spolužiačky sú párty a chlapci. Nikdy som o tieto veci nestála, počítač, stolný tenis a knihy boli moji naj kamaráti, no asi chápete, čo som tým chcela povedať.
 |
| rok 2019 a moja jazva |
Viem, že keby som vtedy vedela, že je niekto, kto sa pre takéto veci trápi tak, ako ja, necítila by som sa v tom celom mojom príbehu tak sama. Viem, že keby mi niekto povedal, že sa nemám báť, že to celé dobre dopadne, že operácia neznamená až takú obrovskú obetu, že po nej budem žiť svoj vysnívaný život, že každý deň nebudem mať bolesti a že ten pocit hanby za samú seba možno úplne nikdy nezmizne, no vzdiali sa natoľko, že si na neho väčšinu času už ani len nespomeniem, asi by som to celé v duši neniesla tak sama a opustene. A tak verím, že možno tento článok o mojej ceste skoliózy raz pomôže. Že si ho prečítaš možno aj práve ty a povieš si, že v tom celom nie si sama. Na záver by som chcela povedať, že som sa naschvál nezameriavala aj na iné problémy, ktoré mi skolióza spôsobovala. Celkovo operácia nebola potrebná len z estetického hľadiska ale predovšetkým zo zdravotného, kedže mala dopad na moje srdce, pľúca a o pár rokov neskôr aj na moje platničky, či ďalšie problémy, ktoré som našťastie nemala tú možnosť zistiť. Dnes je už všetko nie v dokonalom stave ale vo výbornom stave ku stavu, ktorý by bol bez tejto operácie. Jasné, že mám určité obmedzenia, no nemohla by som byť za celú túto skúsenosť a to, čo mi priniesla vďačnejšia. Už viem, že v tomto príbehu nie som obeť, som len obyčajný človek, ktorý má trápenia a problémy, ako každý. A je už len a len na mne ako ich zvládnem a či ich premením na ten najlepší príbeh alebo na nočnú moru, z ktorej sa doteraz neviem spamätať.
A tak, keď si niekto v lete všimne moju jazvu a opýta sa na ňu, spomeniem si na tú cestu, prehodím vlasmi a poviem: ,,To je len taká maličkosť."
Dať si nejaké pekné tričko, ktoré je nebodaj aj obtiahnuté? Aj keď som si ho obliekla, ten pocit hanby, že ma niekto uvidí, takú aká som, boli dostatočne odstrašujúce a tak som radšej preferovala veľké mikiny. (Teraz mi to celé znie strašne vtipne a nechápem ako som mohla na takýchto veciach lipnúť, no duša mladej baby občas býva zrejme aj takáto. Pritom skolióza nie je len o deformácii ale aj o iných zdravotných problémoch, ktoré môže spôsobovať.) A potom prišlo mojich sladkých 17 a stav sa natoľko zhoršil, že bola potrebná konzultácia v Žiline, kde robia operácie chrbtíc. Moje zakrivenie dosiahlo magických 39°. Operuje sa od 40° a tak som bola ideálny kandidát. Okamžite som povedala áno a vybavila termín operácie. Vedela som, že to chcem aj napriek pochybnostiam mojich rodičov, ktorí ma odhovárali. Ale už vtedy vedeli, že keď čosi chcem, niet cesty späť. A popravde, doteraz neľutujem. Lebo ako som povedala, všetko v mojom živote viedlo k tej jazve a všetko potom sa udialo len a len vďaka nej. (Ďakujem predovšetkým mame, ktorá so mnou strávila týždeň v nemocnici na ISke a kŕmila ma, pomáhala mi učiť sa chodiť a robila spoločnosť v dni, kedy som sa nemohla ani pohnúť a rozhovor bol tou najlepšou zábavkou, keď sa šport, či akýkoľvek pohyb zdal vnedohľadne.) Vtipné bolo, že som sa nebála a tešila sa. Naozaj prvýkrát v živote som videla cestu a riešenie. Každú noc do mojcih 18tich som sa večer pred spaním modlila aby som mala rovnú chrbticu a ten sen sa mal čoskoro uskutočniť.
